Tieň jin-jangu - Paolo Zhang

PhDr. Milan Richter - MILANIUM - <p>Popredný umelec má zvyčajne potrebu vyjadriť sa pomocou básni z dvoch pohnútok: 1) aby pretavil do hutnej esencie slov zrnká svojej ľudskej skúsenosti a múdrosti, o ktoré sa túži podeliť s inými ľuďmi, a čitatelia po takých básňach siahajú najmä preto, aby z nich nabrali silu a odvahu pre svoj vlastný život; 2) alebo ako dokument o sebe a svojej ľudskej trýzni. Nuž, keď som dočítala poslednú stranu tejto zbierky básní, pochopila som, že je básnickým svedectvom toho druhého druhu. Celú jin-jangovú cestu svojho nového európskeho života v nej Paolo Zhang zdokumentoval modernými básnickými obrazmi, ale aj tým, ako v obrazoch odkrýva svoje rany: "Zrúcané domy možno znova postaviť / ale čo s ruinami v ľudskej duši?" pýta sa nás dnes už zrelý muž s dušou vystrašeného dieťaťa. A sám si na to odovzdane odpovedá: "Horúčka mi patrí, pretože sa bojím zamrznutia." Zároveň dovoľuje duši, aby mu vydala zo svojich hlbín spomienky na jeho dávnych predkov, aby nakoniec unikol zúfalstvu tým, že zmierlivo pripustí: "azda je svet naozaj tieňom jin-jangu". A vyznáva sa, akoby odprosoval svoju životnú lásku, pre ktorú kedysi opustil rodnú krajinu:</p><p>"Viem, nedokážem splniť svoju prísahu <br /> nemám krídla <br /> nemôžem vzlietnuť a vziať ťa so sebou <br /> som iba vlk, ktorý prišiel zďaleka <br /> nenásytný, a preto dychtivo hľadajúci <br /> dychtivo hľadajúci, a preto nenásytný <br /> Stratil som rodný dom <br /> chcem sa s tebou <br /> túlať <br /> vyľudnenými ulicami."</p><p>Marina Čarnogurská (z doslovu ku knihe) </p>